gg

Autor: Róbert Andiľ | 30.11.2015 o 21:07 | (upravené 17.12.2015 o 22:14) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  74x

„Dobré ránko, dáš si to, čo zvyčajne?“ milo sa spýtala čašníčka za pultom.

Chlapec si ani nemusel zložiť veľké slúchadlá z hlavy, dobre vedel, čo sa ho Mina pýta. Bola najnižšia zo všetkých pracovníkov v tejto kaviarni, ale zato vždy najlepšie naladená. Celý vysmiaty odzdravil a prikývol; pred platobným terminálom mával špeciálnou klubovou kartou, až zablikal na zeleno. Pípnutie už nepočul... hudbu mal pustenú tak nahlas, že sa niekoľko prísediacich obzeralo, ako ju bolo tlmene počuť cez uši a strapaté vlasy.

Presunul sa vedľa k výdajnému miestu a čakal na dve veľké latte. Jedno vždy vypil na terase pri okne a druhé popíjal počas celého dopoludnia v práci. Aké krásne a jasné ráno.

Zjavila sa malá ruka; na pult položila pohár, z ktorého sa výdatne parilo a hneď aj zmizla. To bolo veru rýchle. Miešal si cukor v káve a hlavou jemne pokyvoval do rytmu pesničky. Priložil si pohár k ústam; ani mu nevadilo, že sa mu zarosili okuliare. Božská vôňa kávy.

„Počkaj, Kang!“ zavolala naňho Mina s natiahnutou rukou.

Neskoro, Kang si už odpil a hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. Zvesil si slúchadlá na krk a všimol si Minu.

„To nie je moja káva, že?“ spýtal sa.

„Je to kapučíno pre túto slečnu,“ ukázala na dievča sediace s prekríženými nohami pri najbližšom stolíku. Zdvihla naňho veľké oči a pousmiala sa.

„Pre-prepáč, ja som nevedel, že...“ Kangove konečne viditeľné uši nadobudli červenkastú farbu, kým jej objednával nový nápoj.

„To je v poriadku, neponáhľam sa. Ináč, môžeš si nasadiť slúchadlá, ak chceš, neurazím sa,“ zasmiala sa a odhalila dokonale biele zuby.

„Nie, vôbec nie, rád si pohovorím... teda, ak ti to neprekáža.“

Zvláštne naňho pozrela, akoby hovorila, prečo by mi to malo prekážať?

„Takže... chodíš sem často, Kang? Začula som, ako ťa oslovila čašníčka.“

„Každý deň,“ hrdo sa vystrel a cez vrecko nohavíc si stíšil hlasitosť na mobile, „ale ty už poznáš moje meno a ja tvoje nie, to nie je veľmi fér.“

„Som Jung,“ s úsmevom mu podala ruku a on ňou zatriasol, „teší ma.“

„Mňa tiež.“ Mal by som piť cudzie kávy o čosi častejšie.

Mina vyložila na pult dva poháre a radšej dôrazne vysvetlila Kangovi, ktorý je čí. Priniesol ich k stolu a na otázku: „Môžem si prisadnúť?“, dostal rýchlu odpoveď: „Jasné.“

„To je Ambition? Neverím... Ambition! Môžeš nám dať autogram?“ len čo sa dotkol kresla, odniekiaľ pribehli traja chlapci - vyzerali tak na pätnásť. „A fotku tiež!“ od radosti skákal ten s najvýraznejším pubertálnym akné.

„Neviem,“ pozrel sa na Jung so zdvihnutým obočím, „môžem?“

„Samozrejme! To sa predsa nemusíš pýtať – veď nie sme manželia,“ napriek očividnému prekvapeniu z nečakanej situácie sa smiala.

Netrvalo dlho a podal ruku aj poslednému chlapcovi („Nakopte im zadky na šampionáte!“).

„Prečo ti hovorili Ambition? Veď sa voláš Kang, nie?“ pýtala sa zmätene.

„Poznáš to príslovie, že prezývku si nevyberáš ty, ale tvoji nepriatelia?“

„Myslím, že som to už niekde počula.“

„Tak v mojom prípade to tak nie je. Meno som si zvolil podľa mojej obľúbenej pesničky,“ zasmial sa Kang. „Ale dosť už o mne, čo ty? Nepamätám sa, že by som ťa tu predtým videl...“

„Som tu prvýkrát... vieš, skúšam nové kaviarne. Pondelky nemám školu a prax mi začína až poobede.“

„Aha a čo študuješ?“

„Už tretí rok medicínu.“

„Fakt? Mňa by asi porazilo, keby som sa musel toľko učiť.“

„Nie je to až také zlé... a čo robíš ty?“ zvedavo sa spýtala Jung.

„No, vieš... hrám počítačové hry. Na plný úväzok.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Hm... vyslovené takto nahlas to znie ešte horšie, ako sa to tvárilo v mojej hlave.“

„Súdiac podľa fanúšikov, celkom sa ti darí. Čo na to tvoji rodičia?“ povzbudila ho.

„Už štyri roky som sa s nimi nerozprával.“

Obaja sa napili a Jung rozpačito pozrela von oknom.

„Neuveriteľné.“

„Čo?“

„Aký je Seoul krásny, keď nie je akurát ponorený v tom hnusnom smogu... a navyše je dnes slnečný deň.“

To ako vážne? Keby som rozprával o počasí ja, určite by som pritom neznel tak sexy - skôr zúfalo. Čo teraz? Mal by som ju poprosiť o číslo? Nie, to je až príliš odvážne...

Kang spanikáril a v jeho vnútri zvíťazila stránka počítačového hráča.

„Tak ja už musím bežať do práce, tréner ma zabije! Zatiaľ sa maj, rád som ťa spoznal!“ rýchlo odišiel, neuvedomujúc si, že na pulte zabudol svoje druhé latte.

„Eh... tak ahoj.“ Osamotená Jung si všimla, že Mina pozerá smerom k dverám a odsudzujúco krúti hlavou.

***

V hernom dome už bolo pomerne rušno. Niektorí jeho spoluhráči ešte raňajkovali, ďalší už sedeli za počítačmi. Kang podišiel ku svojej stanici a zapol všetko potrebné: klienta Ligy Legiend, stream a americký rap, na ktorom odmalička vyrastal. Trénovať pod dohľadom štyridsať tisíc ľudí, to je celkom stresujúce. Ale všetci piati v tíme to máme napísané v zmluve, tak čo sa dá robiť.

Systém mu našiel prvú hru a hodilo mu to štyroch ďalších hráčov, jedného poznal, ale ostatných videl po prvýkrát. Dúfam, že nebudú veľa zomierať... Kang hral na pozícii stredného hráča – väčšinu času preto trávil v strednej časti mapy a sem-tam sa presúval aj na hornú alebo dolnú linku.

„Hej, kamoš, vybavil som ti na dnes poobede vyšetrenie u nášho tímového lekára, nemáš začo!“ tréner Lee sa mu zavesil na stoličku.

„Vďaka, zdá sa mi, že sa to zhoršilo, snáď to nie je karpálny tunel...“ otváral a zatváral prsty na pravej ruke.

Začala prvá hra a Kang skúšal limity nového hrdinu – pripadal mu nesmierne zábavný. Mnohokrát jeho myšlienky zablúdili k rannému stretnutiu... ale po necelej polhodine vyhrali a na konci hry do chatu napísal „/all gg“.

***

Počas sedenia v čakárni si na mobile zapol jednoduchú aplikáciu; odporučili mu to spoluhráči, vraj je to dobré na reflexy a presnosť klikov.

Začul povedomý ženský hlas volať: „Kang Chan-yong?“ Dvihol hlavu a videl prekvapenú Jung, celú v bielom a so zviazanými vlasmi. Aká je šanca... som si istý, že mám teraz rovnaký výraz ako ona. Obaja sa rozosmiali a s pocitom, ako keby vyhral lotériu, ju Kang nasledoval do miestnosti.

Jeho obavy sa naplnili; doktor potvrdil tú najhoršiu diagnózu a predpísal mu cviky, lieky a elastické pásky na telo, ktoré mu majú pomáhať redukovať bolesti. Akosi ho to však teraz netrápilo, oveľa dôležitejšie bolo, že mu pri odchode Jung strčila do ruky papierik s jej telefónnym číslom. Ja som tú lotériu dnes asi fakt vyhral.

***

Kang si to nevedel vysvetliť, ale tesne pred Svetovým šampionátom ubiehali dni oveľa rýchlejšie. Prisahám bohu, dvanásť hodín denne s tými istými štyrmi ľuďmi a jednou hrou, raz mi z toho... Tréner Lee sprísnil harmonogram a tak mohol Jung vidieť iba pár minút denne.

Týždeň pred začiatkom turnaja tím odletel do Paríža a všetci trénovali ešte tvrdšie a dlhšie. Boj o svetový pohár sa odštartoval a Kang so spoluhráčmi dokázali prejsť skupinou D bez väčších problémov. Vo štvrťfinále však narazili na skúseného súpera, prehrali 2:3 a mal pocit, že nikdy predtým nepísal to povestné “gg“ na konci hry s toľkým sklamaním. Po prvých dvoch suverénnych výhrach sa čosi zlomilo a prehrali tri hry v rade.

***

„Počkaj, čo?“ Kang nevedel spracovať tú informáciu.

„Je mi to naozaj ľúto, ale tím a manažment organizácie sa rozhodol, že najlepšie bude, ak sa naše cesty rozídu,“ ticho mu oznamoval Lee tesne po návrate z Paríža.

„Ale... to znamená - vyhadzujete ma?“ jeho tvár pôsobila akoby vytesaná do skaly.

„Samozrejme, že stále môžeš streamovať pod našou značkou a využívať všetky výhody bývalých hráčov tímu...“

Kangove uši už nefungovali, počul len ohlušujúci nával prúdu krvi. Vstal a prvý krát za štyri roky pôsobenia v tíme nad sebou stratil kontrolu. Schmatol podsvietenú klávesnicu a z celej sily ju otrieskal najprv o plávajúcu podlahu, potom o stôl, odpadkový kôš a odhodil ju do kúta. Po odtrhnutí kábla miestnosť o čosi potemnela a lepšie tak zodpovedala hodinovej ručičke tesne pred druhou v noci.

Príliš dlho hromadené emócie... zrada, sklamanie, bezradnosť a možno aj strach. Nikto doteraz nevidel túto jeho stránku. Lee zabudol, čo zvyčajne robí s rukami a absolútne nevedel, ako reagovať. Kang bol predsa najvyrovnanejší a najmenej emocionálny hráč v histórii profesionálnych videohier...

„Vieš ty vôbec, čoho všetkého som sa kvôli tomuto vzdal?!“ vrieskal Kang, „Mal som iba jeden sen... byť najlepším tímom na svete! Práve si zničil všetku moju snahu a doterajšiu prácu, ty potkaní bastard!“

Niektorí spoluhráči sa prebudili a začali sa hrnúť do hracej miestnosti: „Čo sa to tu deje?“

Kang do nich odsotil stoličku na kolieskach: „Práve ste stratili ambíciu na nasledujúcu sezónu, to sa deje! JA SOM VÁS STVORIL! BEZO MŇA NEMÁTE ŠANCU, POČUJETE?! STE NIČ... LEN MALÉ KRYSIE HOVNÁ!“

V tom tichu sa azda nedalo ani dýchať. Do ruksaka narýchlo nahádzal všetky osobné veci po ruke. Preletel popri bývalých spoluhráčoch, pričom ani jednému z nich nepozrel do očí. Všetci do jedného, ako tam stáli, vedeli, že je to pravda. A pravda je niekedy krutá... Kang ich ako veterán naučil o hre úplne všetko.

Zabuchol bytové dvere a uvedomil si, že nemá kam ísť. Z domu už raz utiekol a neplánoval sa tam vrátiť. S Jung som len pár mesiacov... to nepripadá do úvahy. Veľmi ľahko by mohol dostať ponuku od iného kórejského tímu, ale hrať ďalšiu sezónu bolo to posledné, načo mal momentálne chuť. Videl len jediné možné riešenie. Skôr či neskôr tam aj tak musím ísť. Vytiahol telefón a písal správu Jung: „Idem na vojnu. Vidíme sa o dva roky. Dúfam.“

***

Po dvoch rokoch služby Kang opúšťal armádny areál a kráčal späť do civilizovaného sveta. Cítil, že stratil kúsky samého seba. Doslovne – na pravej ruke mu chýbalo všetkých päť prstov. Zrazu pred sebou zbadal Jung, ako vystúpila z auta a rozbehla sa k nemu.

Hodila sa mu okolo krku a objímala ho najsilnejšie, ako vedela. Z očí sa jej kotúľali slzy šťastia: „Som tak rada, že si v poriadku!“

Kang vydával akési chrapľavé zvuky a tak sa Jung odtiahla, aby mu porozumela.

„Ni... nie som,“ ukázal jej pravú ruku - dlaň bez prstov.

„Och, čo sa stalo?“ súcitne mu pobozkala kýpeť.

Kangovi sa strašne stiahlo hrdlo a nemohol zo seba vydať žiaden zvuk. Po chvíľke bojovania to vzdal. Pojebaná vojna sa stala.

Spoločne nasadli do auta; Jung jednou rukou držala volant a druhú položila na tú jeho zdravú. Bola ticho; on sám začne rozprávať, keď bude pripravený.

Kang sa viackrát zhlboka nadýchol a začali z neho vychádzať prvé slová: „Bolo to len obyčajné rutinné cvičenie... keď nás uniesli Severokórejčania. Dvaja moji kamaráti neprežili... u mňa začali prstami a ani nechcem pomyslieť, čo by sa stalo, keby...“

Potichu sa rozplakal a mal problém so správnym dýchaním.

Jung sa ho snažila utešiť hladkaním a potom jej niečo napadlo.

„Pozri sa na to z tej lepšej stránky, môžeš byť skvelý tréner... a navyše, skončila som už školu a pracujem teraz na výskume motorickej robotiky. Chápeš, čo to znamená? Mohol by si sa aj vrátiť k vrcholovému hraniu, ak by si chcel!“

***

Ležal na posteli vedľa Jung a po niekoľkých dňoch v tú noc konečne zaspal. Snívalo sa mu, ako vyhráva prvú hru so zvláštnymi kovovými prstami a na konci hry píše svojim kamarátom:

„/all [Ambition]: gg boys, gg“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?